Môj otec punkáčsky rebel

Môj otec bol punkáčsky rebel, celý jeho život bol jeden veľký punk a rock n‘ roll a taký bol aj náš vzťah. Som jedináčik, vyrastala som v peknom veľkom dome, v príjemnej časti mesta. Môžem povedať, že hoci sme si nežili výrazne nad pomery, nikdy mi z materiálneho hľadiska toho veľa nechýbalo. Otec mal zo začiatku malé stolárstvo, bol veľmi manuálne zručný. Keď si prechádzam moje albumy z detstva, nachádzam fotky usmiateho otca, veselej mamy a medzi nimi vyškerené brčkavé dievčatko na výletoch v Tatrách alebo na dovolenke v Chorvátsku. Ja si svoje detstvo a dospievanie však pamätám úplne inak.

Vyrastala som v mestskej časti, ktorá bola kedysi dedinou a tak to tam aj fungovalo. Každý každého poznal, môjho otca poznali ako spoločenského človeka, ktorý sa prihovoril aj „čertovi“, priateľského a ochotného parťáka a šikovného stolára. Toto všetko nepochybne bol, ale pravda je taká, že môj otec bol okrem toho alkoholik. Každá rodinná oslava sa končila tým, že otec ledva stál na nohách. Mama mu vždy doma urobila scény, čím ešte viac podnietila jeho agresivitu, ktorá sa vždy ukazovala so stúpajúcou hladinou alkoholu. Urážali sa navzájom, otec už neskôr nepil len na oslavách, pil po práci, ale neskôr aj počas práce, pretože bol sám sebe pánom a pracovali spoločne so svojím švagrom, s ktorým sa v tomto navzájom podporovali.

Pamätám si, ako sme s mamou chodievali spoločne domov zo školy a už pod kopcom smerom k nášmu domu, sme počuli ako sa na plné pecky ozýva z dielne vedľa nášho domu otcova obľúbená hudba. Vedeli sme, že keď takto huláka na celú dedinu, je opäť opitý a mne vždy zovrelo žalúdok, lebo som vedela, ako to bude doma vyzerať. Vždy som prosila mamu, aby mu nič nehovorila, lebo to bude ešte len horšie, ale postupom rokov sa už nevedela ovládať. Spomínam si, ako nás otec vymkol, pretože opitý zaspal na poschodí v izbe a nechal kľúče vo dverách, ako sa tackal domov, nevedel trafiť do dverí, vyjsť hore po schodoch, opitý nám robil naschvál, nadával mame do sliepok a mne povedal, že chcel vlastne syna (moji rodičia po mojom narodení už, žiaľ, nemohli mať ďalšie deti) a že nikdy nebudem hodná lásky žiadneho muža, lebo som ako moja matka.

Teraz si s odstupom času uvedomujem, akú veľkú váhu majú slová rodiča pre dieťa, tie pozitívne, ale aj tie negatívne. Keď raz opitý otec pred návštevou o mne povedal, že som magor z matematiky, bola som veľmi zahanbená a zaťala som sa, v podstate som na to až do konca strednej školy rezignovala. Netvrdím, že som matematický talent, ale na vysokej škole (vyštudovala som prírodné vedy a aktuálne si robím doktorát na Lekárskej fakulte) som pochopila, že som mala na viac ako trojku z matematiky. Istú dobu som mala vo svojej izbe lavór, do ktorého som chodila na malú potrebu, pretože WC sme mali dole na prízemí a ja som mala strach, že nestihnem ujsť dole do izby, keď otec príde domov. Istú dobu som mala problémy s močením, podstúpila som viaceré vyšetrenia, ale až psychologické vyšetrenie ukázalo, že mojím problémom je len obrovský strach a stres.

Vždy som bola precitlivená, rozplakala som sa pri prvom náznaku čo i len drobnej výmeny názorov, vždy som mala strach, že to bude tak, ako doma a bude to viesť k tomu, že mi niekto ublíži. Spočiatku som sa bála, keď som videla, že si niekto dá čo i len pohár vína, že sa stane alkoholikom. Mávala som nočné mory, ako môj otec zabíja mamu alebo ako ja zabíjam jeho. Potom som sa extrémne hanbila za to, že mi vôbec niečo také prišlo na um, čo som to za dcéru a za toto určite zhorím v pekle. Keby som neštudovala na škole v kolektíve skvelých spolužiakov, učiteľov a pátrov, ktovie, čo by so mnou bolo.

V sedemnástich som sa dostala do kresťanského spoločenstva, kde sme sa modlili chvály a na konci sa zdieľali o tom, čo kto prežíva. Neznášala som reči o tom, aký je Boh dobrý Otec a ako má rád svoje dcéry a synov, bolo mi to absolútne cudzie a vzdialené, nevedela som hovoriť o svojom živote bez toho, aby som sa rozplakala, ale chodila som tam, pretože to bolo jediné bezpečné miesto, kde mi nehrozilo, že na mňa bude niekto kričať a bude mi chcieť ublížiť. Vždy ma rodičia vychovávali v katolíckej viere, študovala som na katolíckej školy, ale až pokiaľ som neprišla do tohto spoločenstva, moja viera bola veľmi laxná a v podstate o ničom.

Ďalším veľkým míľnikom bolo, keď som sa zaľúbila do chlapca, ktorý sa v mnohom dobrom podobá na môjho otca. Je to neštandardný punkáč a rocker, ale ukázal mi, že som hodná lásky, že som vzácna a múdra žena, ktorá má naviac, ako si vie predstaviť. Pochopila som, že nie každý, kto si dá pivo, je hneď alkoholik, stala som sa pri ňom veselá, ukázal mi viaceré možnosti, spoločne sme navštívili veľa miest a podujatí, vďaka nemu poznám mnoho už aj mojich kamarátov, vytiahol zo mňa tie najkrajšie vlastnosti a láska k nemu bola a je to najlepšie zo mňa. Mnoho mojich zranení však nedokázalo zmeniť ani spoločenstvo a ani môj priateľ počas nášho 10-ročného vzťahu.

Keď som mala dvadsať rokov sme odišli od otca. Pamätám si, že keď sme zbalené odchádzali k maminej mame, ležal na gauči a jediné, čo povedal bolo, že nechápe, prečo odchádzame. Žili sme v jednom dome so starkou (otcovou mamou), tak som jej to šla povedať ja osobne a ona len na mňa spustila spŕšku výčitiek, čo som jej kedy a ako urobila a vraj veď žena občas musí zniesť nejakú facku, keď si to zaslúži a mama nemá právo otca opustiť, keď si pred Bohom sľúbili, že spolu budú v dobrom aj zlom až do konca života. Bolo mi veľmi ťažko, môj vzťah so starkou bol veľmi chladný, ako dieťa som si vždy myslela, že ma nemá rada. Až s odstupom času a pri jej smrteľnej posteli som pochopila, že nemohla dať to, čo sama nikdy nedostala a že jej život bol plný trápenia a nedostatku lásky. Poprosila ma o odpustenie a ja som pochopila, že mala rada nielen mňa, ale aj moju mamu – svoju nevestu.

Po rozchode rodičov som žila cez víkendy vždy u mamy, spočiatku som otca nedokázala navštevovať, mala som strach, že keď tam prídem, tak bude opitý a opäť mi nejak ublíži. Neskôr som mu dokázala nastoliť pravidlo, že keď tam budem, musí byť triezvy a on to až na malé výnimky dodržiaval. Postupom času to bolo iné, vždy som bola s otcom len na 3-4 hodiny cez víkend, jedli sme spolu zmrzlinu, uvaril mi obed alebo šli na pizzu či na čínu, rozoberali sme spolu všetky možné novinky zo športu. Mala som pocit, že nám obom tento vzťah „na len pár hodín“ raz-dva krát do mesiaca obom vyhovuje, ja som mala menší stres a čiarku, že navštevujem otca a mala som pocit, že môj otec nie je proste rodinný typ. Žil sám so svojou mamou, nikto ho neobmedzoval, nekomentoval jeho alkoholické výjazdy, mohol si hulákať a hrať na gitare koľko len chcel a dokedy, ísť kam chcel bez toho, aby ho niekto obmedzoval a raz za čas prišla na víkend jeho dcéra, ktorej sa venoval.

Považujem za zázrak a som veľmi hrdá na seba, že som ho napriek tomu, čo som si s otcom zažila a bol to človek, ktorý mi najviac dal, ale aj najviac za svoj život ublížil, neprestala navštevovať a neprerušila s ním kontakt. Počas rokov, odkedy sme od neho odišli postupne zanechal stolárstvo, istú dobu pracoval na pumpe a posledné roky života ako taxikár až si nakoniec aj založil vlastnú taxislužbu. A toto bolo povolanie, ktoré si myslím, že bolo preňho ideálne, naplno v ňom vynikli jeho skvelé vlastnosti. Môj oco bol veľmi komunikatívny, príjemný, s každým bez rozdielu sa dal do reči, mal rád ľudí a ľudia jeho, každý si ho len pochvaľoval a on si prácu s ľuďmi užíval. No a podstatná vec, mal pracovný režim, ktorý ho nútil k tomu, aby nepil pred a počas šichty a v tomto bol maximálne zodpovedný.

Raz, keď som ho prišla navštíviť, všimla som si, že je bledý a veľmi pochudnutý, priznám sa, že som to pripisovala tomu, že má zrejme za sebou dlhšie alkoholické obdobie, nebolo by to prvý raz. Rozprávali sme sa v obývačke a zrazu mi ukázal lekárske záznamy a obrovskú hrču na pravom boku a povedal, že má nádor na hrubom čreve. Vtedy sa vo mne prebudili dobré vlastnosti, ktoré som zdedila po rodičoch – starostlivosť a empatia mojej mamy a bojovnosť a vytrvalosť môjho otca. Objala som ho a išli sme spolu do boja. Priviezli ho do Bratislavy, kde ja už žijem a pracujem, do Onkologického ústavu sv. Alžbety na plánovanú operáciu.

Od začiatku boli vyhliadky veľmi zlé. Po operácii mi jeho ošetrujúci lekár povedal, že sa nádor nedá zoperovať, pretože je veľmi veľký a prirastá na pobrušnicu a bez nej by to neprežil. Okrem toho bolo tenké črevo kolabované, mal tzv. abúzus alkoholu, čo je stav, ktorý si privodil dlhoročným zlým životným štýlom a všetko komplikoval. Urobili mu len život zachraňujúci zákrok, ako keby dve spojky, cez ktoré mal prijímať potravu, aby obchádzalo to miesto, kde bol nádor. Deň po operácii ma za ním pustili na ARO a jeho prvá otázka bola, prečo tam ten nádor stále má a jeho prosba, aby som mu všetky správy od lekárov tlmočila ja. To bola veľmi ťažká a bolestivá úloha, pozeráš sa do očí svojho otca, áno, muža, ktorý ti najviac ublížil, ale aj najviac dal, bol to stále môj otec.

Naše úlohy sa vymenili, on bol ako bezbranné dieťa a ja jeho opora a útočisko. Spočiatku nechcel poslúchať ani sestričky, bol príliš hrdý na to, aby si vypýtal lieky proti bolesti, nikdy totiž nebýval chorý a už vôbec nie odkázaný na pomoc druhých, utekal pred nemocnicu fajčiť potajomky. Veľa sme bojovali a diskutovali, bola som pri ňom každý deň v nemocnici a raz mi povedal, že radšej zdochne, ako by mal byť kripel s vývodom, ktorý sa ani nemôže sám… Vtedy som mu nahnevane povedala, že ja sa tu snažím a bojujem aj zaňho a on sa tu na to chce vykašľať. Odvtedy to už nikdy nepovedal a bojoval sme spolu. Prišla som vždy na cca posledné kilometre Tour de France, sedela pri ňom, keď vládal, tak sme kecali, keď nie, podriemal si a zobudila som ho na finiš. Spočiatku nechcel prijímať žiadne návštevy okrem mňa, hanbil sa a bál, že ho moja mama (áno, po rozchode boli v kontakte aj napriek všetkému) a jeho sestry budú ľutovať a vyplakávať. Ja som vždy plakala cestou do nemocnice, dole vo vestibule som sa napila vody z automatu, umyla oči ako by sa nič nestalo a hore bola za silnú dcéru, hovoriacu sprostosti a lekárske výsledky so zdanlivo stoickým pokojom.

Cestou z nemocnice som vždy podávala aktuálne správy mame, otcovej najmladšej sestre a jednému kamarátovi a oni potom tieto informácie posúvali ďalej. Veľa sme sa s otcom rozprávali, smiali, diskutovali o aktuálnej situácii, Tour de France a iných športoch, no najmä sme sa dokázali rozprávať o minulosti. Bolo to veľmi bolestivé pre oboch, oco mi popísal svoje detstvo, svoje radosti, ale aj to, čo ho trápilo v rodine, čo ho trápilo vo vzťahu s mamou a so mnou. Rozprával mi o tom, ako sa veľmi tešil, keď som sa narodila, aký je pyšný na mňa, že som vyštudovala vysokú školu a mám dobré zamestnanie. Ja som mu po rokoch dokázala povedať, čo všetko ma trápilo, ako mi veľmi ublížil, ale že mu to odpúšťam a myslela som to vážne.

Až keď sme si detailne pomenovali všetko, čo bolo zlé, tak som to dokázala. Strávili sme spolu veľmi ťažký čas, odchádzal mi pred očami a ja keby som mohla, tak mu dám svoje hrubé črevo, urobila by som čokoľvek pre jeho záchranu, lebo som mala otca, po ktorom som vždy túžila a cítila som, ako sa máme strašne radi. Nezabudnem na vetu: „Správal som sa ako chrapúň, odpusť mi, ale Ty si to najlepšie v mojom živote.“ Uvedomil si, že uprednostňoval skôr svoju pôvodnú rodinu – rodičov a sestry pred mamou a mnou. Neskôr ho už navštevovala aj moja mama a keď som ich tak spolu videla, bolo to krásne a ťažké zároveň. Po ôsmich rokoch vyzerali ako zaľúbení pubertiaci a ja som si povedala, sakra, to fakt muselo prísť až toto, aby prišli k rozumu, aby sme to všetci traja dokázali?!

Jeho stav sa rapídne zhoršoval, keďže nedokázal prijímať potravu, podstúpil reoperáciu, ale po nej mi už povedali, že jeho vyhliadky sú veľmi zlé. Posledné stretnutie ocina, maminy a mňa bolo 3 dni pred jeho smrťou. Zavolala si ma lekárka na ARO, mamina bola zatiaľ pri ocinovi a oznámila mi, že ocino dostal sepsu, zlyhávajú mu orgány a nedá sa už nič robiť, na druhý deň ho prevezú do nemocnice domov na interné oddelenie v podstate na dožitie. Povedala mi však, že môj ocino bol počas celej liečby vo veľmi dobrom psychickom stave a povedal jej, že je to preto, lebo mu jeho dcéra odpustila.

Pani doktorka mi poradila, aby som hneď na druhý deň nebežala rýchlo domov za ocinom, že musím myslieť na to, že ja som mala možnosť byť s ním denne v Bratislave a teraz mám dať tú možnosť mamine a jeho sestrám. Okrem toho sa musím pripraviť na to, že tu už ocino dlho nebude a to, čo príde ma bude stáť veľa síl a mala pravdu. Po rozhovore s ňou som musela ísť ocinovi povedať, že ide domov akože na preliečenie, pamätám si ten pohľad, bol už v zlom fyzickom stave a často blúznil, ale dobre vedel, že mu klamem. Mamine som tú správu povedala na chodbe nemocnice a poslala som ju zrútenú domov vlakom. Musela som si vybrať a vtedy bol podstatný pokoj môjho ocina a aj nepopulárne administratívne úkony, ktoré bolo nutné urobiť a podpísať v súvislosti s jeho prevozom. Mala som ešte čas byť s ním, hovorila som samé hlúposti na rozveselenie, pamätám si periférne, že sestričky na ARE plakali za paravánom, keď počuli náš rozhovor. Vedeli sme, že sa vidíme naposledy, vtedy som ho naposledy objala a pobozkala a chcelo sa mi umrieť spolu s ním. Na druhý deň ho previezli do nemocnice domov, kde sa ešte videl so svojimi sestrami a do deviatej večer ho držala za ruku moja mama, plakala pri ňom a modlila sa. Ocino stihol moje, maminine odpustenie a stihol sa zmieriť aj s Bohom. Na druhý deň nadránom – na meniny môjho bývalého priateľa – môj ocino punkáč a rocker odišiel.

Pohreb bol najhorším dňom v mojom živote, ale sľúbila som mu, že mu budem na pohrebe čítať čítanie, pochovával ho jeho priateľ, hrali mu v dome smútku jeho obľúbené pesničky, ja som mala na hlave žlté slnečné okuliare punkovej skupiny a napriek nevôli rodiny som nemala predpísané pančuchy. Veď som predsa dcéra punkáča a rockera. 😊 Po pohrebe boli na mojich pleciach všetky administratívne výkony, dedičské konanie, vysporiadanie taxislužby, predaj domu a znášanie nepríjemných útokov zo všetkých strán.
Podstatné je však niečo iné, dokázala som ocinovi odpustiť a to odpustenie mi zmenilo život. Neviem, ako je možné, že som dokázala ocina po tých rokoch trápenia navštevovať. Prečo mi Boh zveril najťažšiu úlohu môjho života, a to odprevádzať svojho otca na smrť, čeliť všetkým tlakom a nepríjemnostiam, to tiež neviem. Ale nepýtam sa na to, naša rodina dostala veľkú milosť napriek ťažkým okolnostiam, dostala som na cca mesiac otca, po akom som vždy túžila. Uvedomila som si, že keď človek dostal veľa darov od Boha, tak sa od neho veľa požaduje a neprijať veľkú úlohu je zbabelé a hlúpe. Bohu je určite milšie bojovať, hoci neohrabane a veľmi nedokonalo. Verím tomu, že bez modlitieb, prajnosti, držania palcov alebo akokoľvek to kto nazýva, by som ničoho takého schopná nebola.

Ďakujem vám, rodine z maminej a otcovej strany, môjmu bývalému priateľovi a jeho rodine, skvelým priateľom z každej strany, našim milým pátrom a všetkým dobrým ľuďom za ocina, za maminu a za mňa, za to, že ste sa podieľali na záchrane našej rodiny. A čo sa týka mňa, v 29 rokoch som dospela, z precitliveného dievčaťa sa stala silná žena. Neexistuje deň, kedy by som na ocina nemyslela a tá bolesť nikdy nezmizne, ale viem, že musím žiť ďalej. Som dcéra punkáčskeho rebela a alkoholika a utrápenej mamy, ale zároveň som hrdá dcéra milujúceho otca bojovníka a láskavej a starostlivej mamy.