Odpustenie ma uzdravilo a oslobodilo z vnútorného väzenia

Nespomínam si na detstvo často. Nemám na čo spomínať. Môj otec bol despotický a mama manipulatívna. Oni sami nemali dobrý vzťah. Okrem direktív a zákazov bolo moje detstvo plné bolesti. Fyzicky ma rodičia bili, volali to výchovou a stále mi opakovali moje nedostatky a zlyhania. V podstate som v mojom slovníku a skúsenostiach nemala slová ako láska, vzťah, radosť a pod.

Keď som mala 19 r. uverila som, že Ježiš Kristus zomrel za moje hriechy a prosila som Ho o odpustenie a On ma prijal za svoje dieťa. Mala som istotu, že po smrti prídem do neba, k Bohu.
Toto ale vôbec nezmenilo moje každodenné prežívanie. Aj niekoľkokrát za deň som mala tzv. flashbacky, teda oživené spomienky z nejakého bolestivého zážitku z rodiny a akoby som bola nútená pripomenúť si celý bolestivý zážitok a celý ho prehrať v hlave a zároveň znovu prežívať bolesť z toho zážitku. Klasická posttraumatická stresová porucha, ktorá ma vrhala do depresií, do samoty a beznádeje. Napriek tomu, že som uverila, bola som spasená a hltala som Bibliu, kvôli mojej minulosti som bola v nejakom neviditeľnom, vnútornom väzení. Bola som ustrašená, nekomunikatívna, uzatvorená… V tom čase som nevedela, ako prežívať a dostať sa k radosti a tomu, čo všetko mi Boh ako jeho dieťaťu podľa Písma zasľúbil. Až raz…

Prežívala som znovu oživenie tejto spomienky z detstva:
Mala som asi 8 r. a hádala som sa v izbe so sestrou. Otec oddychoval vo vedľajšej izbe a keďže ho naša hádka vyrušovala, prišiel „vyzbrojený“ jeho výchovným nástrojom – pracherom na prášenie kobercov, gumenným. Vedela som, že je zle a moje prosíkanie a sľuby o poslušnosti znovu nepomohli. Sestre to vždy prešlo ľahko, ale ja som bola staršia a tá, ktorá mala mať rozum a… nemala. Sestru len raz udrel a prišiel ku mne. Keďže som si už takých skúseností užila veľa, tentoraz som sa rozhodla, že tie rany spočítam. Neviem, čo to bol za nápad, ale chcela som to vedieť. Otec ma udrel a padla som do rádiatora, čo mi vyrazilo dych, ale po chvíli som sa nadýchla. Úpenlivo som sa sústredila na to počítanie. Pamätám si, že som napočítala posledné číslo 24. Ono nebolo posledné, len potom som už nič nevnímala a ani neviem, v akom stave som bola. Len som počula zvuky toho prachera ako sviští vzduchom a ako dopadá. Tak som vedela, že rany pokračujú, ale nedokázala som ich už počítať. Vnímala som len zvuky. Počula som ako bol otec na konci „výchovného zákroku“ zadýchaný a jeho kroky, ktorými odkráčal oddychovať do vedľajšej izby. Ja som sa nedokázala zodvihnúť. Pamätám si, ako som vo svojom vnútri povedala: „Bože, ak existuješ, ako sa môžeš na toto pozerať?“ (Vedela som totiž, že rodičia sa na Vianoce modlili k Bohu.) Azaspala na tom mieste.

Po tom, ako sa mi znovu „prehral“ tento zážitok, som jasne počula, ako mi Boh hovorí: „Odpusť toto rodičom.“ Zdalo sa mi, že sa mi sníva a začala moja hádka s Bohom: „Bože, čo ani ty nemáš so mnou súcit? Veď čo mi celé roky robili a ja mám len tak ľahko povedať, že: nič sa nestalo, odpúšťam…? Nikdy! Tak ľahko im to predsa neprejde!“ Ale Boh to so mnou nevzdával: „Keď neodpustíš, zostaneš v tomto väzení, horkosti, bolesti.“ Myseľ mi išla na plné obrátky. Zvažovala som výhody ponuky. Došlo mi, že načo budem tvrdohlavá, a že túžim vlastne po pomste, čo sa nezhoduje s mojou vierou. Však môžem zostať do konca života v tomto bahne depresií, bolestí… Pomstím sa akurát sebe. Kapitulovala som: „Ok Bože. Ale je tu ešte jeden problém. Ja sa síce hlavou rozhodujem odpustiť im, ale vôbec to nemám v srdci. Nedokážem sa donútiť zmeniť pocity v mojom srdci. Čo mám robiť? Však tebe, Bože, ide o srdce, nie o pretvarovanie sa!“ Prepadlo ma až zúfalstvo, že nie som schopná cítiť k rodičom ľútosť a zo srdca im odpustiť, aj keď to už chcem urobiť. Prosila som Ježiša, nech mi zmení srdce. Zrazu som znovu počula Ježiša, ako mi pripomína jedno vyučovanie, kde sa hovorilo, že odpustenie je ako vlak, kde rozhodnutie je rušeň a vagóny sú pocitmi, ktoré nasledujú ten rušeň a teda v pocitoch to svoje rozhodnutie pocítim neskôr. Mala som znovu nádej a volala som k Bohu, že rodičom všetko odpúšťam, aj keď to necítim. Stále som to opakovala. Až nastalo utíšenie v mojom vnútri a zvláštny pokoj. Ale to ešte nebol koniec. Znovu som videla Ježiša ako ma zobral za ruku a povedal: „Poď, niečo ti ukážem…“ Na moje prekvapenie, zobral ma do mojej spomienky, do toho predošlého zážitku. Boli sme pozorovatelia. A to, čo sa vtedy skutočne odohralo, bolo toto:

Videla som, ako otec prišiel, zrazil ma na zem, ja som úpenlivo počítala tie rany napriek bolesti. Keď prešlo tých 24 rán, tak som videla, ako si Ježiš ľahol nado mňa. Tie rany ďalej dopadali, ale už nie na mňa, ale na Neho. Preto som ich už necítila. Ježiš dostával rany namiesto mňa! On bol na strane, kde tie rany dopadali! To je predsa evanjelium!
Po otcovom odchode si Ježiš kľakol ku mne a svojimi rukami šúchal môj chrbát. Keď som volala k Bohu, ako sa môže na toto pozerať, Ježiš sa naklonil k mojej tvári, v očiach mal slzy a povedal: „Máš pravdu, nemôžem sa na to pozerať, preto som tu s tebou.“

Vďaka Bohu za to, že bol so mnou trpezlivý a dovolil mi odpustiť, aby mi mohol dať svoje úžasné odpustenie. Táto spomienka už nie je pre mňa viac bolestivá, nevracia sa mi kedy ona chce. Keď chcem ja, vtedy si ju pripomeniem, ale vlastne už nemám potrebu si to pripomínať. Vyšla som z väzenia do slobody. Sláva Bohu! A ešte stále to nie je všetko. Zistila som, že tým, že bola uzdravená táto jedna spomienka, Boh uzdravil všetky moje podobné spomienky a potom v období asi 3 mesiacov evidentne odoznievali škodlivé veci z týchto zážitkov v mojom vnútri a On budoval nové základy dobrých vecí. Ale to je už iný príbeh…
Modlím sa, aby týmto zážitkom Vám Boh pomohol pri Vašom odpúšťaní, aby ste tým otvorili dvere svojho väzenia a žili v slobode a radosti ,a aby tým bol Boh oslávený.
Gabika, pri Bratislave