Odpustil som matke

Som obyčajný muž, otec už troch dospelých detí a dedo piatim vnúčatám.

Vyrastal som v jednoduchej rodine na dedine. Ako 7-ročnému mi zomrel otec a výchova bola na mojej matke. Tá v snahe zabezpečiť mňa a moju staršiu sestru ťažko robila na miestnom družstve pri kravičkách a potom okolo domu a na záhradke. Často sme sa hádali, lebo ma nútila robiť veci, ktoré ma vôbec nebavili. Ja som sa viac túžil hrať s chalanmi, bicyklovať a šantiť v hore. Bola však jedna činnosť, do ktorej ma mama nútiť nemusela a to zimné a jarné zakáľačky. Zrejme mi imponovalo byť medzi chlapmi, počúvať ich reči, čo mi aspoň sčasti nahradzovalo neprítomnosť môjho otca. Cítil som sa ako dospelý, keď mi sem-tam naliali aj do pohárika – ako chlapovi.

Život išiel ďalej a ja som postupne v rodnej dedine začal nahrádzať už starého mäsiara. Vždy keď prišla sezóna zakáľačiek, mal som o robotu postarané. Z každej zakáľačky som si čo-to odniesol, tak aj o poživeň bolo postarané. Žiaľ, nevyhol som sa ani spomínanému poháriku, čo bolo vlastne ako povinnosť. Neskôr som sa stal dedinským mäsiarom na plný úväzok, ale aj alkoholikom, ktorý už bez piva a pálenky nevydržal ani deň. Moja mama mi často dohovárala, za čo som ju začal nenávidieť a dokonca som jej začal pripisovať aj otcovu smrť.

Medzitým som sa oženil, narodili sa mi postupne tri deti a ja som pokračoval v dovtedajšom spôsobe života, ktorý mi vyhovoval. Raz, keď som bol v krčme riadne podgurážený, prišli chlapi zo správou, že mi zomrela mama. Táto správa ma riadne nahnevala. Pomyslel som si, že mi to tá mama robí na schváľ. Ten večer som sa opil do nemoty. Pri príprave poslednej rozlúčky s mamou som sestre v ničom nepomohol. Na pohrebe matky som nebol. Naopak, v tento deň som sa znova opil do nemoty.

Takto ubiehali dni jeden po druhom, už som v dedine nebol taký vyhľadávaný, najmä pre moju závislosť na alkohole a nespoľahlivosť. Jedného dňa mi aj manželka dala ultimátum: alkohol, alebo rodina.

Nastúpil som na protialkoholickú liečbu, no vôbec to nebolo ľahké. Niekoľkokrát som recidivoval, ale napokon sa mi to podarilo ustáť. Liečbu som absolvoval a stal som sa abstinentom. Počas liečby som sa zúčastňoval liečebných skupinových terapií a počúval príbehy svojich kolegov – alkoholikov. Súčasťou terapie bola aj tzv. rodinná terapia, kde boli prítomní aj zástupcovia našich rodín a my sme robili v skupinke také verejné pokánie. S manželkou a deťmi som to absolvoval a veľmi mi to pomohlo. Cítil som však, že potrebujem odpustiť aj svojej mame. Tá však už bola mŕtva. Dostal som nápad: svojej už zosnulej matke som napísal dlhý list, v ktorom som ju prosil o odpustenie za všetko, čo som voči nej porobil, za to, akú hanbu musela v dedine kvôli mne znášať. Zároveň som jej napísal aj moje pocity z detstva, prečo som býval na ňu nahnevaný a vyjadril som v liste aj svoje odpustenie voči mame. Kúpil som veľkú kyticu a zašiel na hrob svojej mamy. Nečakal som, že ma to tak zoberie. Asi pol hodinu som v kuse plakal a cítil, ako keby sme si s mamou dávali náš pokazený vzťah opäť do poriadku. Napokon som mame list zahrabal do zeme a môžem povedať, že takmer fyzicky som cítil mamino objatie. Bola to pre mňa veľmi vzácna a dôležitá chvíľa. Cítil som, ako mi odpadol veľký kameň zo srdca. Môj život sa úplne zmenil.

Môžem z vlastnej skúsenosti dosvedčiť, že odpustenie je najlepším terapeutickým liekom, ktorý lieči nielen ducha a dušu, ale i telo a odporúčam ho všetkým!

Vlado